Uvedomovala som si to, keď som sa vydávala? Až tak veľmi nie, teda prakticky vôbec nie. Teóriu som mala z časti zvládnutú. Nie je zlé, keď do detailov nevieme, čo nás čaká. Strach je totiž najhorší radca, ľahko by sa zo mňa mohla stať nevesta na úteku. Najlepšie je učiť sa za pochodu a keď treba aj za behu. Tak pochodujem a bežím. Všetci by sme možno ušli pred dobrodružstvom, tak nádherným, ale aj zodpovedným, akým manželstvo je. Takže radšej sa sami hoďme do vody a plávajme. Čoho sa tak bojíme? No, že sa budeme musieť zmeniť. A je tu ešte ďalší strašiak - štatistiky manželstiev, ktoré skončili skôr, ako dve osoby sľubujúce si na začiatku "v dobrom aj v zlom" došli do cieľa. Táto prekazená cesta zanechá minimálne 2 nešťastné srdcia a žiaľ mnohokrát aj životy detí narodených z tejto veľkej lásky.
Bola to láska? Určite áno. Prečo vyhasla? Pretože nebola nanovo rozdúchavaná. Láska nezhasne len tak z čista, jasna. Nejaký čas do rezervy máme, aby sme ju zachránili. Tlejúce plamienky vzájomnej lásky, úcty, odpustenia a vďaky sú tu vždy. Čakajú na novú iskru. Iskru, ktorá vznikne, keď sa dve blízke osoby rozhodnú urobiť všetko jeden pre druhého za akýchkoľvek okolností. Potom sa to nádherne rozhorí. Nikdy by som si nemyslela, že sa dá nanovo zaľúbiť do tej istej osoby. Ale dá sa a je to veľmi krásna skúsenosť. Čo pre mňa znamenalo rozdúchať lásku? Vzdať sa môjho ega, vidieť manžela v tom najlepšom svetle a urobiť ten ťažký prvý krok k zmiereniu. Mnohokrát ten prvý krok urobil on, pretože ja som mala rada hru: "Som veľmi urazená a nerozprávam sa s tebou."
Ten dôležitý krok sa opakuje po každej nezhode a kým sme ochotní ho urobiť, manželstvo vydrží čokoľvek. Láska je prítomná vždy, žiaľ uhášame ju výčitkami, hnevom, neochotou ustúpiť a priznať si chybu. Veď každý má tú svoju pravdu pravdúcu. Prečo to viem? Lebo som veľakrát reagovala nesprávne, síce som lásku nezahasila vedrom plným vody ale častokrát som ju obliala aspoň veľkým pohárom. Vďaka Bohu, prežila to, rozdúchavame ju 8 rokov a verím, že stále budeme. Úprimne napíšem, že milujem a vážim si svojho manžela oveľa viac ako na začiatku manželstva. Vždy, keď som sa cítila nemilovaná a nepochopená bolo to preto, lebo som mala svoju predstavu ako má vzťah vyzerať, ako by sa mal správať on, čo by mal a čo nemal. Len akosi som prehliadala v tom svojom sebeckom oblaku, čo ja môžem urobiť pre neho. Chcela som prijímať a nechcela, či nevedela dávať. Ďakujem Bohu, že som postupne začala rozumieť, že šťastnejší je ten, ktorý dáva. Zrazu, keď to pochopíme, dávame, milujeme, prehliadame chyby, odpúšťame a to všetko ZO SRDCA, nie nasilu. Aká príde reakcia? Úžasným spôsobom sa to vracia k nám. Dávať znamená potlačiť svoje vykrikujúce JA a žiť pre toho druhého. Je to nepohodlné, či náročné? Zo začiatku áno, postupne však robíme pokroky a manželstvo je stále krajšie a krajšie. Dvaja odlišní ľudia sa skutočne stavajú JEDNÝM.
Manželia sú ako dva jemnejšie povrázky spletené v jeden silnejší, chcú byť navždy blízko seba. Po pár ťahaniciach už povraz taký pevný nie je, čím viac napätia a tlakov tým viac vzťah povoľuje. A potom prásk...nevera, sklamanie, smútok, nenávisť, rozvod. Je možné, aby manželstvo vydržalo? Určite áno. Ako? Namiesto hry "Sme urazení a nerozprávame sa" urobíme vždy úspešnú záchrannú akciu. Bude to ale stáť veľa síl...Je tu však ešte jedno riešenie, to najlepšie riešenie. Pozvime Boha do stredu a tak vzniknú tri povrázky. Aj keď sú dva slabšie, ten JEDEN ich pevne drží pokope a nepretrhnú sa. Boh je nevyčerpateľným zdrojom odpustenia, lásky a dávania. Nie som žiadna supermanželka, preto som šťastná, že z tohto zdroja môžem stále čerpať. Schladili sme lásku vedrom, či pohárom vody? Nevadí. Dovoľme Bohu, aby naše manželstvá zachránil. S Jeho pomocou sa oheň lásky vždy rozhorí, stačí Ho úprimne poprosiť.
