Ako pomôcť závislému a duševne chorému človeku, keď pomoc odmieta? 2.časť

Autor: Katka Štugnerová | 19.6.2016 o 20:42 | (upravené 19.6.2016 o 20:50) Karma článku: 5,57 | Prečítané:  580x

Čo je nové v mamkinom živote? Pohli sa veci za posledný rok dobrým smerom? Po trojmesačnom liečení od januára do marca 2015 sa mamka vrátila do starého prostredia...

A ako to už bývalo po minulé razy, žiaľ sa "história" znova opakovala. Ešte v ten večer, keď prišla domov viedli jej kroky k verným kamarátom z mokrej štvrte. Ako to u "dobrých kamarátov" býva veľmi radi ju podporili. Nie však k tomu, aby nepila, ale dopriali jej to, čo zameškala. Nasledujúce celé dva týždne sme ju nevideli v triezvom stave. Odchody a príchody domov boli 3-4 krát cez deň, a aj v noci. Len si trošku pospala, vytriezvela a znova išla ako v začarovanom kolotoči. Vystrájanie v noci, príchody policajtov boli naozaj na dennom poriadku. Okrem toho nekonečné telefónne "bombardovanie" od susedov, aby som s ňou urobila poriadok, keďže som dcéra a opatrovníčka. Moja snaha ospravedlniť sa, vysvetliť situáciu a poprosiť o prepáčenie sa nestretla s pochopením. Všetko prebiehalo tak ako som písala v prvej časti...Už sme nevedeli ako ďalej. 
Ale prišla nádej...
Uvolnilo sa miesto v domove dôchodcov a sociálnych služieb pár kilometrov od nášho mesta. Zaujímavé na tom bolo, že sme tam nemali podanú žiadosť a pravdupovediac ani som nevedela, že sa tam také zariadenie nachádza. 
Volala mi pani riaditeľka a vysvetlila mi celú situáciu. Kedže im zomrel pacient, uvolnilo sa jedno miesto. Nemali tam koho obsadiť a tak kontaktovala riaditeľku iného zariadenia, či nemajú niekoho, kto je v poradovníku. 
Toto zariadenie však nebolo len domovom sociálnych služieb, ale malo špecializované zameranie pre ťažké stavy. Práve v tomto bola mamka už tretí rok ako čakateľ.
Keďže pani riaditeľka špecializovaného zariadenia vedela o kritickom mamkinom stave odporučila práve ju, aj keď nebola na rade. A tak som sa po telefonáte s druhou pani riaditeľkou a vysvetlení celej situácie rozhodla, že to skúsime. Poslala som mailom všetky potrebné papiere a čakala, či mamka splní podmienky prijatia. Dopadlo to dobre.
Na jednej strane som sa veľmi potešila, že sa uvolnilo miesto v normálnom zariadení, pretože som si nedokázala predstaviť ako by to mamka medzi ľuďmi s tažkými mentálnymi postihnutiami zvládla. Bola by tam zavretá a pod prísnym dohľadom, čo podľa lekára aj potrebovala, aby sa nedostala k alkoholu. Ale je toto cesta pomoci, úplne izolovať človeka? Žiaľ po viacerých takýchto liečeniach sa ukázalo, že to malo skôr opačný efekt...
Ale na druhej strane bola zas v klasickom zariadení možnosť úteku a požitia alkoholu. Čo sa nám aj rok a pol predtým stalo a hneď nám vypovedali zmluvu s odôvodnením, že nemajú podmienky pre taký stav v akom sa mamka nachádza. 
Ale teda pokúsili sme sa o umiestnenie, aj keď sme nevedeli, či sa to podarí.
Bol máj a mali sme jeden týždeň na to, aby sme tam mamku priviezli. Nebolo to jednoduché, kedže bola buď stále pod vplyvom alkoholu alebo nebola doma. Stále som volala s ockom alebo ma manžel vozil na druhé sídlisko, aby som ju zastihla. Nepodarilo sa. Ostávali dva dni ako mal vypršať čas na umiestnenie, inak by vzali iného človeka. Zavčasu ráno som nasadla na autobus na sídlisko, kde mamka bývala, manžel ostal so synčekmi doma. Podarilo sa mi ju stihnúť doma ešte triezvu a snažila som sa jej pekne vysvetliť, že má možnosť ísť do pekného zariadenia, kde nebude ako vo väzení, bude mať súkromie. Že ju budeme môcť často navštevovať, kedže je to blízko a bude sa môcť pozviechať psychicky aj fyzicky...Reakciu si viete predstaviť, jednoducho ani za nič.
Predposledný deň sme sa "hrali" na nahánačku a skrývačku po celom sídlisku, ale neúspešne. V posledný možný deň umiestnenia sa nám ju predsa podarilo s manželom odviezť. Nebolo to jednoduché a navyše nebola triezva, čo bola podmienka prijatia do domova sociálnych služieb. Ale zachovali sa úžasne a privítala ju pani riaditeľka aj sestričky. Od začiatku k nej boli veľmi milé, hneď si s ňou potykali aj keď k nim nebola vôbec prívetivá, práve naopak, neskrývala nadávky a hnev. Do veľkej miery práve preto, že bola pod vplyvom alkoholu.
Myslela som, že sa mi sníva aký milý prístup, pochopenie a ochotu som videla u žien, ktoré tam pracovali.
A ako tento "pokus" skončil?
Mamka je tam stále, na začiatku sa to nezaobišlo bez výčitiek, hnevu, útekov, či pitia alkoholu a vystrájania. Ale neodpísali ju, vydržali to aj pani riaditeľka, sestričky, sociálne pracovníčky. Snažili sa ju povzbudiť, motivovať k tomu, aby sa cítila užitočná. A áno pomáha im aj s upratovaním izieb, aj okolo ležiacich pacientov, keď chce. Veľakrát ju aj predomnou pochválili aka je šikovná a pracovitá, ako sa pekne správa, keď je triezva... Môže tam maľovať, zapája sa do rôznych aktivít...Pomaličky si zvyká a môžem s veľkou radosťou napísať, že jej stav sa zlepšil. Práve tým, že má voľnosť a aj prístup k alkoholu sa učí zodpovednosti a tomu ako slobodu využiť na dobré. Starší ľudia, ktorí tam majú aj nejaké to vínko, jej radi za pohárik nalejú. Ale už sme im to zakázali pre jej dobro. Je tam aj ďalšie lákadlo blízkej krčmy a aj keď mamke žiadne peniaze nenechávam, vždy sa tam nájde niekto kto jej niečo na "zlepšenie nálady" kúpi. Ale popritom všetkom zisťuje, že dokáže žit aj bez alkoholu. Nie je to jednoduché, ale snaží sa, bojuje ako vie. Jeden krát bola počas pobytu v zariadení hospitalizovaná aj na psychiatrii a pred nejakým časom jej to kvôli pitiu hrozilo znovu. Ale nakoniec po rozhovore s pani riaditeľkou sa znova rozhodla bojovať.
Dvakrát do mesiaca ju chodím navštevovať a môže sa potešiť aj s vnúčatkami. Voláme si každý týždeň a myslím, že mi začína trošku veriť a uvedomuje si že ju ľúbim a naozaj chcem jej dobro. Trávime spolu viac  času ako kedykoľvek predtým, aj sa spolu dosť zasmejeme. A nie raz ma sama objala, čo je pre mňa veľmi vzácne. 
Bol ju pozrieť aj jej 8 ročný synček, môj nevlastný braček, ktorého si adoptovali skvelí manželia a nikdy nám nebránili ho navštevovať. Urobili jej naozaj pekné prekvapenie a obrovskú radosť. Každú druhú nedeľu, keď mamka chce, ju brávame na kresťanské bohoslužby a viem, že aj to jej dáva silu a nádej nevzdať sa. Jej srdce je čoraz otvorenejšie k Bohu a Jeho pomoci. 
Viem, že je pred ňou ešte cesta k úplnému oslobodeniu, ale tieto posledné mesiace sú dôležitými krokmi vpred. Možno sa to zdá len ako malinká zmena, ale v porovnaní s tým ako vyzeral mamkin život predtým je to úžasné. 
Najväčším zázrakom boli pre mňa tieto Vianoce. Roky predtým to bolo vždy v strese, že mamka sa aj na Štedrý deň doobeda opila a všetko sa tým pokazilo...
Veľmi sme ju chceli vziať na sviatky domov, aj keď sme nevedeli či to zvládne a ako to dopadne.
Tri dni strávila s bratom a ako sám povedal, je veľmi vďačný za pokojné sviatky. A ja som vďačná za neho, lebo by som finančne neutiahla výdavky v zariadení, ktoré sú vyššie ako mamkin dôchodok. Postavil sa k tomu zodpovedne a s dobrým srdcom a taktiež aj naša starká pomáha, je náš poklad. Tie peniaze neľutujeme, len nech je mamka slobodná a šťastná.
Boli sme pozrieť aj môjho nevlastného bračeka pri rodine, kde vyrastá a na oplátku sme im urobili teraz malé prekvapenie my. 
Dva dni bola mamka u mňa doma, hrala sa s vnúčatkami, pomohla mi riadiť, varili sme spolu, smiali sme sa, rozprávali...Boli to tie najkrajšie chvíle aké sme spolu prežili. Vždy som si predstavovala, aké by to bolo stráviť s ňou takýto čas. Keď som sa stala maminou, boli dni, keď som ju veľmi potrebovala, chýbala mi jej pomoc, objatie, povzbudivé slová...nenávidela som ten hnusný alkohol, ktorý jej ukradol život a slobodu a pokoj v celej rodine. Teraz to však bolo iné a neviem vyjadriť vďaku, ktorú cítim.
Ďakujem z celého srdca môjmu dobrému Bohu, lebo viem, že nie je náhoda, že sa uvolnilo miesto práve v tomto zariadení. Nie je náhoda, že sa mamkin život mení k lepšiemu, že ju vidím usmiatu...Že sama začína veriť v lepšiu budúcnosť, že ešte nič nie je stratené.
Uvidíme, čo bude ďalej. Ale tieto posledné mesiace, spoločné dni počas Vianoc aj mimo nich mi vliali do srdca veľkú nádej a vieru, že to spolu s nami, ktorí ju ľúbime a s Božou pomocou dokáže. 
Boh dáva krásu miesto popola, radosť a silu namiesto smútku, nádej a vieru v ťažkých situáciách, slobodu miesto závislosti, lásku a odpustenie namiesto nenávisti. 
Toto všetko prajem nielen mojej mamke, ale všetkým vzácnym ľuďom, ktorí padli do toho bludného a beznádejného kruhu závislosti. 
Je z toho cesta von, nevzdajte to!



Odoslané z iPhonu

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico na sneme opäť útočil aj na médiá

Vo funkcii podpredsedov skončia Dušan Čaplovič a Pavol Paška.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

EKONOMIKA

RegioJet skracuje svoje vlaky do Košíc, na prevádzku má málo vozňov

Jazdiť bude len so siedmimi vozňami.


Už ste čítali?