Napísané slová majú väčšiu váhu, pretože pisateľ si ich môže dobre premyslieť, správne formulovať, viackrát prečítať a pozmeniť. Mnohokrát povieme v rýchlosti a v návale emócií aj to, čo sme nechceli. Pri písaní je to iné, urobíme si najprv koncept, škrtáme, vyberáme správne slová a až keď sme s tým spokojní napíšeme čistopis. V dnešnej modernej dobe je skvelé, že v PC, či iPade môžeme slová upravovať, doplňovať, úplne vymazať a nahradiť inými. Prípadne "hodiť do koša" všetko, čo sme napísali. Pri hovorených slovách to možné nie je, čo sa povie už naspäť nevrátime. Práve tým, že veľa píšem mi pomáha udržať aj svoj jazyk na uzde. Stále ma to učí najprv porozmýšľať a zastaviť sa skôr, ako by moje slová niekomu ublížili. Na druhej strane sa však potrebujem posunúť vpred a viac hovoriť o tom, čo prežívam. Musím sa priznať, že hlavne v manželstve. Je to vtipné, ale veľakrát sa stalo, že som môjmu manželovi napísala, čo ma trápi, hnevá, čo by sme mohli zmeniť. Alebo poďakovala, vyjadrila svoju lásku k nemu. Raz mi povedal, že mu nemám písať správy, že nie je môj facebookový priateľ. Tak sa na tom vždy pousmejem. Len nerada hovorím od buka, do buka, takže keď ide o niečo dôležité musí to mať hlavu a pätu. Ale zlepšujem sa, pretože treba z očí do očí komunikovať aj zložitejšie veci. Je zaujímavé, že mám prácu, kde dosť rozprávam, skrášľujem ženy na seminároch krásy, robím rôzne kozmetické úkony a masáže. A viete, kde sú ženy, tam je veľa rečí a potom ešte moji dvaja chlapčekovia. Ten starší je papuľka a mladší začína gagotať tiež. Takže ja s nimi, raz na jednu nôtu, potom na druhú.
Keď večer spinkajú, sadnem si, užívam si ticho a to, že môžem písať o všetkom, čo sa ma počas dňa dotklo, čo som zažila. Mám veľmi veľa zápiskov a z času na čas sa k nim vraciam, buď sa zasmejem, alebo si poplačem. Niektoré ma povzbudia, iné zas napravia. Doteraz som si to písala pre seba, ale vždy bola v mojom srdci túžba podeliť sa o to aj s inými. Z času na čas som niečo vo veľmi skrátenej forme zdieľala na facebooku. Ale taký prvý impulz venovať sa tomu viac som dostala pred 2 týždňami od milej pani riaditeľky škôlky, ktorá bola pri mne na masáži. Veľmi milo ma prekvapila a povedala, že si vždy rada číta moje príspevky a že by som mala niekde uverejňovať svoje články. Verte alebo nie, ja som ešte pred 5 dňami ani nevedela, že je nejaký blog.sme.sk, kde by som mohla písať. Zistila som to čisto "náhodne".
A teda...Som veriaca a Boh je súčasťou môjho každodenného života. Preto v mnohých článkoch bude mať dôležité miesto. A predsa verím, že aj tí, ktorí v Boha neveria, nájdu v tom, čo píšem povzbudenie a neodradí ich to od čítania.
Mojou veľkou túžbou je zasiahnuť veriacich a skrze to, čo zažívam ukázať, že Boh je naozaj reálny, milujúci a láskavý. Nie je neosobnou energiou, ale úžasnou Osobou. Veľmi si prajem, aby moje články vypôsobili nádej, vieru, silu, vďačnosť a radosť z toho, že máme Boha v našich životoch. Želám si, aby keď budete čímkoľvek prechádzať, spomenuli ste si na nejakú moju skúsenosť a prešli to s Božou pomocou a vzpriamenou hlavou.
A ďalším prianím je dotknúť sa aj neveriacich, predstaviť im vieru nie ako barličku pre slabých, či nudnú aktivitu pre staršie babky. Viera nie je bláznovstvo a ani zaslepenie, veriaci ľudia nie sú naivní, ani hlúpi. Skutočná viera v Pána Ježiša Krista sa odzrkadlí v skutkoch a nemá nič spoločné s pokrytectvom. Ja pracujem, starám sa o rodinu, mám svoje záľuby. Robím chyby, zlyhávam a mám tie isté starosti ako neveriaci človek. Je tu však rozdiel. Spoznala som, že sa nemusím spoliehať len na vlastné sily. Urobím všetko najlepšie ako viem a dôverujem Bohu, že dokáže pomôcť tam, kde už moje schopnosti končia. Božia láska zmenila môj život a chcem ju dávať ďalej. Nikoho sa nedá prinútiť ani presvedčiť. Ale život každého veriaceho môže byť svedectvom o tom, aký je Boh dobrý.
A tak som teda tu :)